Ochrancovia detí učia ľudí špekulovať so sociálnymi dávkami

Viete, čo je nové v prípade trojročnej Karolínky, ktorú takmer odlifrovali na Maltu? Trestanie detí aj profirodiny pokračuje. Sofistikovaným spôsobom.

Karolínka už hovorila pani Monike „mama“ a tešila sa na prázdniny so svojimi dvoma súrodencami. Nikto nevedel, že zakrátko nastanú najhoršie dva mesiace jej života. Bola z rodiny vytrhnutá do interakcií so žiadateľmi o osvojenie. Napriek tomu, že vôbec nespĺňala podmienky medzištátneho osvojenia.

Predzvesť zlyhania v každom kroku

Nenaštudovali si spisy, ignorovali to, že o dieťa má dávno žiadosť na súde pani Monika, ignorovali to, že dieťa má silné súrodenecké väzby, že je tu biologická rodina, ktorá si nepraje, aby dieťa bolo osvojené. Ignorovali moje upozornenia. Všetok Karolínkin žiaľ a stres bol teda od začiatku len desivým experimentom s krehkou detskou psychikou. Úplne zbytočným a bolestným.

Keď ich sudkyňa s takýmto zbabraným návrhom vypoklonkovala zo súdnej siene, začali robiť opatrenia, aby sa nepovedalo, že urobili fatálny prešľap.
Karolínku a jej dvoch súrodencov, vrhli teda do detského domova. Tam sa mali vystrábiť zo stresov a tráum, ktoré im spôsobila „ochrana detí“.  Ale keďže toto nebolo dostatočne trvalé riešenie na zametenie stôp, premýšľali nad lepším plánom.

Ako to celé zamaskovať

Potrebujú odstaviť profimatku od detí. Aby pocítila, kto je v tejto situácii pánom. Vedení týmto dobrým úmyslom, zosnovali plán akožesanácie rodiny. Tej rodiny, o ktorej sa doteraz zmieňovali ako o nepoužiteľnej pre výchovu detí. A celé to realizovali zasa svojim unikátne trafeným spôsobom.

Po krátkom premýšľaní primäli brata matky, aby zažiadal o zverenie všetkých troch detí do náhradnej osobnej starostlivosti. Z hry zámerne vynechali biologickú matku detí a venovali sa jej bratovi – strýkovi detí, ktorému táto možnosť po celé štyri roky, kedy boli deti ústavné, anilen nenapadla. Absurdnosť?

Poviete si, možnože má pán brat lepšie podmienky ako má matka  detí. To sa dá však s úspechom spochybniť, keďže bývajú na rovnakej adrese a obaja v čase podania žiadosti boli rovnako nezamestnaní. Tak prečo teda úrady záhadne začali „sanovať“ rodinu vzdialenejšiu, nie bližšiu? A prečo na to slobodný bezdetný brat matky pristal?

Presvedčovadlá a špekulácie

Zrejme boli treba presvedčovadlá. Ak biologický rodič príjme späť svoje vlastné dieťa z ústavnej starostlivosti, odmenou mu bude vylepšenie karmy. To je všetko.
Ak príjme žiadateľ dieťa do náhradnej starostlivosti, dostane od štátu na každú hlavu dieťaťa jednorazovú dávku 500 eur. Takže na tri deti 1500 eur. Pre nezamestnaného hotový majetok. Keď mu ešte poviete, že k tomu na každú hlavu dieťaťa dostane mesačne 138 eur, teda na tri deti 414 eur mesačne, bude sa mu to javiť ako sen. Toľko peňazí nezarobil a ani nezarobí.

Len je škoda, že biologickú rodinu o tejto kulehe neinformovali sociálne pracovníčky pred štyrmi rokmi, keď im brali deti do ústavu, ale až po tom, čo dobabrali adopciu malej Karolínky na Maltu. Lenže pán brat je v súčasnosti nástrojom pomsty, takže tieto informácie sa k nemu ako zázrakom dostali práve teraz.

Motivátor by teda bol. Ale ten má príliš ďaleko od sanácie rodiny.  Pretože tí, ktorí robia sanáciu rodiny tak, ako sa má a nie ako svoje revanšistické hobby, vám budú vedieť siahodlho rozprávať o tom, ako dôsledne treba rodinu pripraviť a naučiť ju chrániť sa pred zlyhaním. Trvá to dlhé mesiace a niekedy až roky, než sa stane z patologického prostredia normálna rodina. Ako ich učia hospodáriť, ako trénovať bežné návyky, ako vytvoriť sieť pomoci…

Toto však sanácia rodiny nie je. Toto je navádzanie na špekulatívne získavanie dávok za asistencie „ochrancov detí“.

Čo cítili deti

Neodvažujem sa ani vcítiť do hláv detí, na ktorých je táto pomsta páchaná. Najmä malá Karolínka, ktorá situácii nemôže rozumieť. Ešte pred dvoma mesiacmi si žila svoj pokojný detský svet. Potom dva týždne úpenlivo plakala a prosila, aby nemusela ísť s cudzími ľuďmi za hranice. Keď ju pani Monika priviezla posledný krát na stretnutie s Malťanmi a ospalú ju z auta vykladala, povedala jej – neboj sa, Karolínka, zajtra si doma, ľúbim ťa. Odvtedy sa cíti ako zradkyňa, ktorá sklamala tú hlbokú, naivnú a láskyplnú dôveru dieťaťa. Lebo od tej chvíle už nebolo nič tak, ako predtým. A zajtra sa ešte nekonalo.

Keď pominulo jedno peklo, nastalo ďalšie. Vyšší level. Karolínka v detskom domove. Dieťa, ktoré bolo celý život doma. Dni tam preplakala. Len preto, aby si niekto dokázal svoju nadradenosť.  Účel bol jasný. Za žiadnych okolností nedopustiť, aby sa deti vrátili späť k pani Monike.

Peklo level tri. Tretie premiestnenie Karolínky. Do rodiny, kde nikdy nebola. K ujovi, ktorého nikdy nevidela. Do domu, ktorý nepoznala. Jej dvaja súrodenci chodili k mame niekedy na víkendy. Ale trojročná Karolínka nikdy. Koľkokrát za ten čas asi povedala, že chce ísť domov? Koľkokrát sa asi pýtala na mamu? Koľkokrát si pomyslela, že určite bola veľmi zlá a neposlušná, keď ju mama nechala tak?

Ani jej súrodenci, dvanásťročná Nikolka a päťročný Sebastián ničomu nerozumejú. Chápu to všetko ako zradu. Možno Moniku aj nenávidia. Len preto, že sa nemôžu dozvedieť, ako ich ona veľmi ľúbi.

Nikto to deťom nevysvetlil

Pani Monika niekoľkokrát žiadala detský domov o návštevu detí. Chcela s nimi zdieľať len pár psychohygienických chvíľ. Aspoň aby im mohla vysvetliť, že to nie je ich chyba. Že nič zlého neurobili. Že boli perfektní a snažili sa. Boli dobrí a poslúchali. Že sú to zlaté a milé deti. Že to všetko, čo sa deje, nemá s nimi nič spoločné. Aby si nedajboh nemysleli, že za toto všetko môžu.

Žiadosti o návštevný pobyt boli však pani Monike zamietnuté. Deti sú ústavné a všetku moc má nad nimi detský domov a súd. No ani detský domov, ani súd sa nepostaral o ich psychické zdravie. A toho, kto sa postarať chcel, toho eliminovali.

Na poslednú žiadosť pani Moniky prišlo vyrozumenie od detského domova v tom zmysle, že žiadosť o návštevu zamietajú, lebo dvanásťročná Nikolka „počas rozhovoru vyjadrila krivdu, sklamanie a zradu zo strany profirodičov a volila by aj do budúcna radšej detský domov než profirodinu“.  A počas tohto „rozhovoru“ sa nenašiel samozrejme nikto, kto by Nikolke vysvetlil, že za všetko, čo sa im stalo, môžu rochne platené zo štátnych peňazí.
Odôvodňovať zamietnutie žiadosti krivdou, ktorú sami spôsobili, to je už zhýralosť.

Záver?

Za iných okolností by som sa tešila, že sa deti vracajú späť z ústavnej starostlivosti do svojej biologickej rodiny. Za okolností, ak by snaha rodiny bola dlhodobá, úprimná a jej sanácia nefalšovaná. Za aktuálnych podmienok je však veľmi pravdepodobné zlyhanie rodiny. A tí, ktorí ho pripravili, si svoju bohorovnosť môžu skonfrontovať s realitou približne o rok. Odnesú si to zas len deti.
A zodpovednosť? CIPC bude obviňovať Úrad práce, Úrad práce bude ukazovať na detský domov, detský domov to zvalí na profimatku a celý tento bordel metodicky zastreší Ústredie práce sociálnych vecí a rodiny. Jedinou nádejou v tejto chvíli je, že súd hlúpu pomstu nesignuje svojou guľatou pečiatkou.

Ubližujú trom nevinným deťom, ich biologickej rodine, aj pani Monike. Toľko ranených po boji…
V najlepšom záujme dieťaťa. A v zmysle a v duchu zákona.

Prosím podporte náš web akoukoľvek finančnou čiastkou. Na tejto stránke pracujú dobrovoľníci a všetky vyzbierané peniaze budú použité výlučne na technické zabezpečenie webu venovaného rodinám a deťom uviaznutým v britskom sociálnom systéme. Ďakujeme !